Loading...

Cesta do múzea

Markéta v múzeu pracovala najskôr ako brigádnik počas vysokej školy. Po skončení školy sa tam zamestnala. Práca ako taká jej učarovala. Pociťovala veľkú potrebu zmeniť predstavu väčšiny ľudí o múzeu ako starej zaprášenej inštitúcii plnej živých múmií a skamenelín, kde sa nič nehýbe, a nikto nič nerobí.

Zabezpečovala výstavy – od produkcie po PR a marketing. Mala pocit, že nemôže skončiť len tak o 18:00, veď toho bolo toľko, čo sa muselo spraviť tu a teraz. Bola v jednom kolobehu a nechcela zostať na mieste. Poháňali ju aj kolegovia, ktorí boli tiež podobne zanietení.

„Chceli sme jednoducho zmeniť vnímanie múzea v očiach verejnosti. Chceli sme ukázať ľuďom a návštevníkom, že zážitok z poznania, ktoré im múzeum môže dať, je úžasný.“

V práci dlhšie, ale rada

Postupne si uvedomovala, že je v práci každý deň do večerných hodín. A že napriek úspechom je práca v kultúre sizyfovská. Práca ju však ovládla, stala sa zmyslom jej života. Prestala sa venovať svojim koníčkom. Bežne sa stávalo, že vynechala obed. Mladícke nadšenie dojalo asi aj vrátnikov. Neraz sa zľutovali a nosili jej večer chlebíky natreté pomazánkou a ovocie.

„Vôbec mi nevadilo, že som nejedla, robila som to, čo malo zmysel. Bola som do svojej práce bláznivo zamilovaná.“

Časom sa však sprievodným príznakom zanietenia stalo aj nepochopenie voči tým, ktorí nemali podobné nasadenie, alebo tým, ktorí mali deti a rodinu. Nevysedávali v práci a o piatej išli domov.

„Ako náhle človek začne obviňovať druhých, že sa práci nevenujú dostatočne, je to prvý príznak, že niečo nie je správne.“

Ďalšia práca ako koníček

Neskôr z finančných dôvodov, ale aj s cieľom skúsiť niečo iné začala spolupracovať na festivaloch – filmovom, divadelnom aj tanečnom. Popri múzeu to bolo jej nové hobby. Z múzea odchádzala o šiestej domov, najedla sa a do noci pracovala pre festivaly. Kultúrne podujatia sa konajú najmä večer a cez víkendy, takže na oddych nebol čas.

„Išla som do všetkého naozaj naplno. Kultúra je naozaj špecifická. Väčšinou na propagáciu nie sú skoro žiadne peniaze, ale zároveň sú organizátori závislí od predaja. Návštevníkov a divákov treba informovať tak, aby to nič nestálo – je nutné vybartrovať ceny a partnerov, vybaviť čo najväčšie zľavy, nahovoriť médiá, aby správu o podujatí uverejnili. Marketingové komunikácia a PR je väčšinou na jednom človeku, ktorý všetko zabezpečuje.“

V obdobiach vrcholiacich príprav pracovala 20 hodín, spávala 4 hodiny. Fyzická únava išla ruka v ruke s tou psychickou. Vnútorné napätie, stres a nervozita na pracovisku v múzeu musela raz dosiahnuť hranicu. V jedno ráno, keď bola už oblečená a pripravená na odchod do práce, si zrazu uvedomila, že kľačí v predsieni a plače. Do práce sa už viac nechcela vrátiť. Pravdepodobne zažila svoj prvý psychický kolaps.  Zároveň si uvedomila, že sa niečo musí zmeniť.

Bola som na seba veľmi prísna a mrzeli ma všetky chyby, ktoré som urobila. Tie sa totiž však stávajú najmä vtedy, keď je človek vyčerpaný. Vtedy robí rýchlo a nie práve kvalitne. Nezdravá náročnosť na seba a na svoje okolie môže vyvolať veľké problémy.

dfsdfg

O vyhorení som nevedela

Spočiatku svoj stav nevedela pomenovať. O vyhorení sa veľa nepísalo. Uvedomovala si však svoju posadnutosť prácou, ktorá nebola zdravá. Vyhľadala aj psychologičku, ale neskôr sa rozhodla svoj problém riešiť radikálne. Rozhodla  sa zmeniť zamestnanie s tým, že novej práci nebude venovať také zanietenie. Začala pracovať pre divadlo, viac sa stýkala s kamarátmi.

„Priatelia mi vraveli, že ma po dlhom čase vidia usmiatu. Tušila som, že som na správnej ceste. Rozhodla som sa venovať viac ľuďom, ktorých poznám inak ako z práce, a s ktorými sa vieme rozprávať na rôzne témy.“

Druhý kolaps som už vedela spoznať

Po 6 rokoch v kultúre prešla do korporácie. Zrazu mala veľa voľného času. Prácu riešila, len keď sa otvorili dvere výťahu a keď sa večer zatvorili, práca zostala v kancelárii. Získala väčšiu mieru odstupu.

V kultúre mala pri projektoch na starosti všetko – od organizácie eventu, rozmiestnenia stoličiek, cez posielanie pozvánok, komunikáciu s partnermi, grafikom, protokolom, sponzormi, médiami až po záverečnú tlačovú správu a vyúčtovanie. Pri niektorých projektoch to robila sama. Až neskôr v korporácii zistila, že túto prácu robí bežne 10 ľudí.

Po pár rokoch však opäť začala viac pracovať a závislosť na práci sa vracala. V korporácii už však nefungovala výhovorka na nutnosť obrodenia slovenského národa.

„Premýšľam nad svojou motiváciou, ale asi som jednoducho nevedela prestať pracovať. Delegovali na mňa priveľa úloh, teda „výziev“ – slovo, na ktoré som začínala byť alergická. Každý projekt ma však nadchýnal a chcela som byť jeho súčasťou.“

Nebezpečenstvo ďalšieho vyhorenia pochytila v štádiu, kedy opäť prestávala chápať, prečo ostatní nechceli na projektoch participovať s rovnakým zanietením. Začala byť opäť negativistická Opäť to riešila presunom – na inú pracovnú pozíciu. Snaží sa mať odstup od práce a uvedomila si, že nie je skutočným zmyslom života, najmä nie tá v korporácii.

Čo som sa naučila

Zistila som, čo je v mojich silách. Viem, kam siahajú moje fyzické a psychické hranice. Samotné prekonanie vyhorenia ma však naučilo, že s každou obsesiou sa dá prestať. Bolo to ťažké a nebolo to zo dňa na deň. Workoholizmus je ako každá iná závislosť – kedykoľvek do nej môžeš opäť padnúť 

Pre Markétu bola riešením zmena práce. Zároveň si dáva pozor a dbá na to, aby práca nezasahovala do jej súkromia a do vzťahov.

„Treba sa naučiť vážiť si seba samého a starať sa o seba, o svoj komfort. Tam to začína. Ak si človek sám seba váži, vie povedať nie. Pretože si váži svoj čas a svoje sily. To sa síce ľahko povie, ale odstup od práce – to je robota na každý deň.“

Týka sa syndróm vyhorenia aj Vás?

Otestujte sa
2017-06-20T14:43:18+00:00