Aktuálne mám okolo tridsiatky, celé to však prepuklo, keď som mal 27. Po vysokej škole som začal pracovať v korporácii a po roku som prešiel do menšej firmy, kde pracujem už 5 rokov. Prvé príznaky syndrómu vyhorenia prišli nečakane, asi po 3 rokoch. Získal som manažérsku funkciu a spolu s ňou veľkú mieru zodpovednosti. Mal som na starosti veľké obchody a aj toto zanechalo na mojich nervoch svoju stopu. Popri tom som zastupoval kolegyňu z marketingového oddelenia, ktorá nečakane odišla. Okrem mojích vecí som sa tak staral aj o tie, ktoré neboli v mojej agende. Išlo mi to, a tak som si povedal, prečo nie? Všetko som chcel spraviť sám a čo najlepšie.

Kvôli menším problémom s ramenom som v tom čase nechodil veľa športovať. Chýbali mi voľnočasové aktivity, ktoré stres z práce vykrývajú. Práca sa mi navyše začala kopiť, a hodiny, ktoré som v nej strávil sa predlžovali. Začal som si domov brávať počítač, aby som mohol pracovať aj cez víkendy. Priateľku som nemal a kamošov som dával na druhú koľaj. Namiesto kúpaliska som cez víkend išiel do kancelárie. Takýto silný nápor trval asi 4 mesiace.

Photo by Lorenzo Cafaro from Pexels

Príznaky, ktoré som si však neuvedomoval

Rána som sa začal budiť s tým, že sa mi vôbec nič nechcelo. Celý deň som potom bol bez nálady. Keďže práce bolo naozaj veľa, prirodzene sa stávali aj nejaké chyby. Tie som si dlho vyčítal a dokonca aj keď som bol na výlete v Tatrách, premýšľal som nad nimi tak silno, že som za víkend spal možno 4 hodiny. Kamarátom, ktorí boli so mnou a ani ich humoru som nechápal, vôbec sme neboli na tej istej lodi, ako kedysi. V tom čase som však ešte však nevedel, čo je to vyhorenie a ako sa prejavuje.

Veci, ktoré som mal kedysi najradšej ma úplne prestali baviť.  Na dovtedy obľúbené koncerty som úplne prestal chodiť, nevedel som, čo si mám s kamošmi povedať. V práci som nebol schopný spraviť tie najzakladanejšie rozhodnutia, ako napríklad vybrať si, či chcem čaj alebo vodu.

Dva tri mesiace som spával tri hodiny denne, ale moje problémy si nikto nevšimol. Človek nemusí na prvý pohľad javiť fyzické známky, možno je len smutný, vyzerá unavene. Tým, že sa človek dostane do kolobehu, že je stále v strese a nemá dostatočnú nervovú kapacitu robiť normálne rozhodnutia, všetko ho stojí dvojnásobne viac námahy. V noci nespí, takže je o to viac unavený. Potom sa bojí, že zas nezaspí, čiže sa vracia do kruhu späť.

Pomohla mi psychologička

O mojich problémoch som však dlho nikomu nepovedal, až nakoniec som sa obrátil na dobrú kamarátku. Tá ma odporučila k psychologičke, ktorá sa mi potom odborne venovala. Jasne mi diagnostikovala ukážkový syndróm vyhorenia a dala mi veľa cenných rád. Dnes sa najviac snažím žiť v prítomnom okamihu, venovať sa len tomu, čo aktuálne robím. Odporučila mi nejaké knihy, najviac sa mi páčila Cesta pokojného bojovníka, kde som sa vedel stotožniť s hlavnou postavou, ktorého učiteľ viedol práve k spomínanému prítomnému okamihu. Povedala mi, že dostať sa z tohto celého bude trvať dlho a naozaj to nešlo hneď.

Prácu som si našťastie udržal, ale musel som výrazne zredukovať veci, ktoré som v nej robil. Všetko, čo bolo navyše som nechal tak. Začal som robiť veci, ktoré ma bavia, bol som viac s kamošmi, cvičil som jogu. Často sa mi nechcelo, ale premohol som sa, a nakoniec som bol rád, že som išiel. Dostal som sa až tak ďaleko, že som bol mentálne aj fyzicky za svojim začiatkom vyhorenia. Dnes sa teším z maličkostí a veci prežívam úplne inak. Vrátil som sa späť k hudbe, zmenili sa mi hodnoty. Viem určiť, či má zmysel naháňať sa za kariérou, či sa oplatí kvôli firme obetovať svoje zdravie. Bol to pre mňa úplný reset a aj preto hovorím, že je to moja najlepšia najhoršia vec, ktorá sa mi stala. Po dlhom čase temna, ktoré vôbec nebolo jednoduché, nasledovalo moje najšťastnejšie obdobie života.

Photo by Sindre Strøm from Pexels

Talentovaný karierista

V dnešnej spoločnosti je každý jedinec vychovávaný k tomu, aby dosiahol čím vyššiu efektivitu a produktivitu svojej práce. Odmenou za toto extra nasadenie sú materiálne statky vo forme elektroniky, šiat, áut a bytov, po ktorých všetci túžia. Možno som tam patril aj ja.

Nároky zamestnávateľov a tejto doby dokážu však nejedného zamestnanca dohnať až k vyhoreniu, k strate všetkých psychických a fyzických síl a chutí do života. Vyhorenie zväčša postihovalo takzvané pomáhajúce profesie ako učiteľ, či lekár, dnes sú však novou kategóriou „talentovaní karieristi“.  Je to človek plný elánu a motivácie do práce, má nadmerné nadanie a zapálenie pre svoje povolanie. Pokiaľ má presne stanovené hranice pre dlhodobé udržateľné zdravie a výkon v práci, všetko je v poriadku. Problém nastáva, ak je zaslepený svojimi úspechmi a do práce sa zahĺbi tak, že všetko ostatné ide bokom.

Paradox povýšenia

Ako ste videli, do problémov sa vedia dostať kľudne aj pred 30. rokom života. Vyzerá to asi nasledovne: Začne sa im v práci dariť a dosiahnu prvé úspechy. Všimne si ich nadriadený, ktorý ich podporí v ďalšom rozvoji a práci, keďže vidí ich kvalitu a spoľahlivosť. Oni si tak začnú brať na svoje plecia viac práce. Ich výkonu kolegovia často nestačia a neraz sa objavuje závisť, či podhodené polená pod nohami. Talentovaný karierista sa len utvrdí v tom, že všetko najlepšie a najrýchlejšie zvládne sám. Ocitá sa tak v práci 10 a viac hodín denne, je pod častým stresom a kvôli nedostatku času v prírode, či s priateľmi si nikdy neoddýchne. Po dlhšej dobe v takomto prostredí človeku samozrejme hrozí vyhorenie.

V čom teda spočíva paradox povýšenia? Na celú vec je potrebné sa pozrieť z pohľadu manažérov, ktorí sú za vaše povýšenie zodpovední. Keby ste boli v ich koži, posunuli by ste vyššie nenahraditeľného človeka, ktorý spraví prácu za troch? Kto ho potom zastúpi? Nehovoriac o tom, že je s ostatnými z tímu na nože. Na výkone nie vždy závisí. Povýšenie teda často paradoxne dostane niekto, kto vie vychádzať s celým tímom, klientmi a hlavne s manažmentom.

Photo by Pexels

Aké je východisko?

Je potrebné si uvedomiť, že talentovaný karierista pre povýšenie nepotrebuje spraviť trojnásobne viac ako jeho kolegovia. Stačí ukázať svoje znalosti a schopnosti. Svoje úlohy radšej vykonajte kvalitne, správne, načas a  s pridanou hodnotou.

Nerobte teda zbytočne veľa, robte kvalitne. Zopár rád, ako na to:

  • Veľa práce znamená menej času na jej výkon, s čím sú často spojené chyby. Robte menej a kvalitnejšie, ak je to možné. Zvyšný čas investujte do budovania vzťahov s kolegami, ktoré vás posúvajú ďalej viac, ako hrdinské vyžadovanie si ďalších úloh.
  • Nesnažte sa robiť prácu za iných. Samozrejme ochotne pomôžte, poraďte ak treba, ale dajte si pozor kedy vašu dobrotu zneužívajú a nechávajú vás pracovať za seba.
  • Neponáhľajte sa. Ukážte svoje schopnosti v primeranom tempe čakajte, čo sa bude diať. Mladí nadaní ľudia majú tendenciu chcieť byť povýšení do roka, či niekedy do mesiacov. Radšej si svoje najlepšie roky života trochu užite.
  • Začnite hovoriť nie na veci nespadajúce do vašej agendy. Ak kolegom vysvetlíte, že ste vyťažený, určite vám to nebudú zazlievať. Možno sa to tak naučia robiť sami a vy si ušetríte svoje zdravie.

Zamyslite sa nad sebou, svojim pracovným prostredím a zhodnoťte, či pracujete správne, efektívne alebo sa len ničíte v cudzí prospech. Lebo nech milujete svoju prácu akokoľvek, vždy bude najpodstatnejšia len vaša pohoda, zdravie a spokojnosť.

Týka sa syndróm vyhorenia aj Vás?

Otestujte sa

ČÍTAJTE VIAC: