Vo svojich 26 rokoch si založila neziskovú organizáciu Alianciu Fair Play, ktorá poukazuje na korupciu, dovtedy si pracovala ako novinárka.  Pôsobíš ako jeden z prípadov, kedy mladý človek hneď vedel, čo bude vo svojom živote robiť. Dnes sa to moc často nevidí.

Úprimne ani by som nepovedala, že som ihneď vedela, čo budem robiť, skôr som na konci strednej školy hľadala svoj smer a nakoniec ma to nejako prirodzene pritiahlo k Aliancii Fair Play. Mne sa to často stáva, že ma život k niečomu sám pritiahne.

Aj toto bolo tak, že som úplne nevedela, kam ma srdce ťahá. Začínali sme však v období, keď sa spoločnosť rýchlo a radikálne menila a žila politikou.. Naša generácia vnímala tieto spoločenské zmeny veľmi zblízka, takže novinárska cesta bola pre mňa viac menej prirodzená.

Vedela si si v tom čase predstaviť, že tvoj občiansky aktivizmus ťa bude živiť takmer 15 rokov?

Bolo mi jasné, že idem do sféry, ktorá je relatívne nová. Na Slovensku v tom období žiadna watch dogová organizácia v tejto sfére neexistovala (watch dogs, v preklade strážnymi psami sú organizácie, ktoré monitorujú oblasti verejného života). Uvedomovala som si, že to bude vyžadovať dlhodobý záväzok. Niečo také som aj hľadala, pretože spravodajstvo, kde som predtým pôsobila, bolo krátkodobé skákanie z témy na tému. Hľadala som  hlbší stabilnejší ponor do problému a chcela som sa sústrediť na jednu vec, ktorú by som vybudovala.

Začiatky určite neboli jednoduché. Odhaľovanie korupčných káuz, kontroly obstarávaní, či upozorňovanie na neprávosti v našej krajine. Je to silný denný tlak na človeka a na jeho osobnosť. Ako si to dokázala v takom mladom veku filtrovať?

Mala som niekoľkoročný tréning z médií. Ten mi veľmi pomohol v začiatkoch. Ako novinárka som kládla otázky ja, teraz som sa však musela postaviť za nejaký konkrétny názor, či riešenie. Je to úplne iná pozícia, ktorá je oveľa na očiach a bola častokrát pre politikov mimoriadne citlivá. Vyžadovalo to veľkú prácu so sebou .

Každý človek má svoje obranné mechanizmy. Tým prvým bolo vzdanie sa očakávania akýchkoľvek výsledkov. Moja práca závisí od rôznych faktorov, ktoré neviem kontrolovať, takže som sa vzdala fixovania na úspech a výsledky. Uvedomovala som si, že  dosiahnutie spoločenskej zmeny dlho trvá a my sme len menšou časťou súkolia.

Taktiež so sa naučila, že politici majú dve tváre a z mojej pozície som si navyše nemohla dovoliť brať niektoré javy osobne. To bolo nevyhnutné, inak by to človeka veľmi zomlelo.

Tretia vec bola, že v organizácii sme mali veľkú potrebu okrem poukazovania na korupčné prípady mať projekt, ktorý je aj pozitívne ladený. Vtedy sme založili projekt Biela Vrana.  Tento projekt je pre nás samozrejme veľmi dôležitý, no na jeho začiatkoch bola aj naša ľudská motivácia pracovať s menej abstraktnými témami a bližšie k ľuďom.

Je známe, že syndróm vyhorenia zasahuje veľa ľudí aj v sektore neziskových organizáciách. Pracujú tu ľudia s vášňou pre svoje poslanie. Uvedomovala si si počas svojej kariéry, že sa nachádzaš v skupine, ktorá je silno náchylná na vyhorenie?

Naše prvé roky boli najmä o silnej vízii a motivácii. Bola som mladá, moja práca mala pre mňa zmysel a to ma veľmi napĺňalo. Až neskôr, keď v takejto profesii človek pracuje veľmi dlho, až potom si začne uvedomovať neustály stres, nedostatok priestoru na oddych a vypnutie. To všetko príde až postupom času.

Ľudia v týchto profesiách často robia chybu, že veľmi málo myslia na seba. Najmä v začiatkoch, keď majú ešte veľa sily. Celí sa odovzdávajú, pretože ich práca im dáva veľmi zmysel a je veľmi strhujúca. Nedá robiť ako koníček, či s odstupom.

Ak však príde  prvá prekážka, či už choroba alebo silnejší pocit únavy, potom si človek postupne začne uvedomovať, že niektoré veci sa jednoducho nedajú dlho udržať. Aj ja som postupne prišla napríklad na to, že potrebujem viac delegovať. Alebo taká maličkosť ako voľné víkendy. Toto sú prípady, ktoré si človek uvedomí až postupne.

Foto Nadácia Fair-Play

Rád by som prešiel bližšie k tvojmu príbehu vyhorenia. Ako si zistila, že sa niečo u teba deje a ako to prebiehalo?

U mňa ten pocit neskutočného vyčerpania trvá asi posledné dva roky. Okrem toho, že človeku po toľkom čase začínajú dochádzať aj sily, veľmi sa zmenilo prostredie, v ktorom fungujeme. Dnes je oveľa náročnejšie nájsť zdroje na našu činnosť. Zdroje z veľkých nadácií nahradilo veľké množstvo menších príspevkov. To je veľmi náročné na všetky aktivity od marketingu, cez komunikáciu s ľuďmi a reportovanie. Vyžaduje si to oveľa viac času vysvetliť im čo robíme, aby mali dobrý pocit, že sa oplatí do nás investovať.

Minulý rok sa na mňa akoby zrútilo všetko naraz až to prišlo tak ďaleko, že som v jeden večer ani nevedela, čo si kúpiť na večeru a skoro som sa v obchode rozplakala. To bol silný signál, že niečo je veľmi v neporiadku, keď človeka rozhádže taká maličkosť. Mozog človeka v predposlednom štádiu vyhorenia úplne vypne a nie je ochotný spolupracovať ani na takýchto jednoduchých rozhodnutiach, pre nás však často bytostne dôležitých.

Viem, že neskôr si si dala istý čas dlhšiu pauzu od práce  – sabatikal. Veľa ľudí si pod týmto pojmom predstaví ročnú cestu do Indie, ty si to však spravila inak.

Musím povedať, že som mala  šťastie na blízkych ľudí, ktorí mi pomohli pri rozhodovaní a samotnom plánovaní môjho sabatikalu. To oni ma upozornili v ten správny moment, že som na hranici vyhorenia. Keď človek je už tak ďaleko, že nevládze vykonávať každodenné úkony svojho života a každá povinnosť je spojená s vysokým stresom, nachádza sa v predposlednom štádiu vyhorenia. V tom poslednom  začína nenávidieť ľudí a svoju prácu. Z tohto sa údajne vracia veľmi ťažko.

Ja som sa musela v  hodine dvanástej rozhodnúť tieto veci zmeniť. Samotné povzbudenie, aby som to urobila rýchlo, bolo pre mňa kľúčové. Rozhodla som sa úplne odstrihnúť od práce a nestretávať sa s ľuďmi z môjho profesijného okolia. Zároveň som si nechcela klásť žiadne plány, pokiaľ ide o sabatikal.  Napríklad len mesiac trvá, kým sa človek zbaví tej najväčšej únavy a začne fungovať normálne. V žiadnom prípade nemôžete mať od seba žiadne očakávania a treba prijať aj možnosť, že tento čas akoby „premárnite“. Aj tieto odporúčania som od skúsenejších dostala na šťastie vopred.

Tí ľudia v okolí sú zjavne naozaj kľúčoví.

Áno, človek si sám často vôbec neuvedomuje, v akom štádiu vyhorenia sa nachádza. Ja som mala aj to šťastie, že moji priatelia mi požičali zázemie na Liptove a na Orave, kde som bola tri mesiace.

Chcela som sa úplne odizolovať aj od večerných správ, novín, či sociálnych sietí. Potrebovala som stráviť čas sama so sebou, aby som začala vnímať veci trochu z odstupu. Ak je človek príliš hlboko ponorený do rutiny, prestáva vidieť mnohé súvislosti a možnosti.

Mala si teda to šťastie a zachytila si svoje vyhorenie v správnom momente. To je úžasné. Aký dôraz dnes kladieš na samotnú prevenciu pred stavom totálneho vyčerpania?

Snažím sa zachovať si svoje rituály, ktoré mi pomáhali už vtedy, ako napríklad meditácia, či častejší pobyt v prírode. Hľadám dostatočný čas na reflexiu a na bytie samej so sebou. Viem, že je to kľúčové a snažím sa na tom vedome pracovať. Zároveň si oveľa viac vyberám svoje sociálne vzťahy, ľudí s ktorými chcem tráviť svoj čas.

Našťastie som sa nedostala do posledného štádia, keď človek prestáva mať rád svoju prácu, ľudí vo svojom okolí a samého seba. Hraničné štádium vraj môže byť až také, že človek nie je schopný vstať ráno z postele. Toto sa mi našťastie nestalo.

Tri mesiace, ktoré som venovala svojmu sabatikalu, sú pomerne dlhé obdobie na odstúpenie zo svojho denného života. Samotný návrat a začlenenie sa späť potom isté obdobie trvá – len mesiac po príchode domov som prekonávala pocit, že som niekde, kam už nepatrím. Postupne som  zisťovala, ako strácam rôzne vzácne „dary“, ktoré mi sabatikal priniesol vďaka tomu, ako som ho poňala. Tri mesiace boli možno príliš krátke obdobie. Odporúčania, že by to malo trvať pol roka až rok, sú podľa mňa správne. Kým je človek schopný sa vedome vrátiť spať, to naozaj istý čas trvá.

Foto Denník N – Tomáš Benedikovič

Čo ti toto celé obdobie v tvojom živote dalo?

Musím priznať, že toto bolo jedno z mojich najlepších rozhodnutí a osobných skúseností. Poskytlo mi to silný odstup. Samotný rituál odídenia teraz považujem za niečo, čo by mal mať vo svojom živote každý. Pretože akýkoľvek prihlboký ponor do prostredia znamená stratu vedomia slobody. Odstup naučí človeka si tú slobodu uchovávať.

Do môjho života mi to dalo oveľa viac pokory, a zároveň ma to aj naučilo lepšie porozumieť iným ľuďom. Získala som dostatočný priestor na to, aby som lepšie pochopila seba, a prebudovala si  svoje priority, vnútro a hodnoty. Toto sa v bežnom živote robí naozaj veľmi ťažko. Samotný stres a rýchle tempo nám  často znemožňujú dotiahnuť hlbšiu zmenu, na ktorú treba pokoj a tréning.

Uvedomujem si však, že tento typ sabatikalu nie je pre každého. Niektorí ľudia by sa počas pobytu v prírode a v samote možno úplne zbláznili. Každý si musí nájsť svoju vlastnú cestu. Som presvedčená, že naše telo a vnútro nám všetkým jasne signalizujú veci, ktoré potrebujeme. Bohužiaľ ich často ignorujeme. Kým sa ich nenaučíme počúvať, budeme donekonečna točiť v kruhu a robiť tie isté chyby.